Neviem, prečo som sa v súvislosti so spomienkou na Slovenské národné povstanie, teda 29. august, zobudil až teraz. 
Neraz sme sa učili o tomto dni v škole na hodine dejepisu avšak človek zvykne zabúdať. 

V krátkosti teda len pripomeniem, na čo v tento deň spomíname: 29.8. 1944 sa začala obrana proti okupačným nemeckým vojskám, ktoré vtrhli počas druhej svetovej vojny na územie Slovenka. (Veľmi stručne.)

Veľmi som obľuboval hodiny dejepisu už na základnej škole, kedy som vo voľnom čase listoval v doma skrytých vyradených učebniciach dejepisu. Rôzne obrázky nájdených artefaktov, dokumentov alebo podobizne viac, či menej významných osobností. Keď som si tak porovnával históriu iných krajín a Slovenska, tak mi to prišli slovenské dejiny dosť nudné (Veľká Morava, Rakúsko-Uhorsko, vojny). Prišlo mi to tak, akoby chcel našu krajinu ovplyvňovať stále niekto iný, niekto spoza hraníc našej krajiny.

Netvrdím, že moja preferovaná slovenská literatúra bola poézia, ale vo viacerých mojich "dielach" je badať myšlienku alebo podobné znaky s poéziou Slovenského národného obrodenia (SNO), ktorú písal napríklad Samo Chalupka. Hlavnou úlohou SNO malo byť potlačenie silnej maďarizácie a snaha o rozvoj krajiny. Teda nechal som sa možnože inšpirovať spisovateľmi z tohto obdobia, ktorí sa snažili nielen o morálny ale aj intelektuálny rozvoj Slovenského národa. Nejedna moja báseň vyjadruje nutnosť chrániť si vlasť a žiť nie len pre seba, ale i pre dobro ostatných.

Na jednom svojom staršom blogu som hľadal báseň pre kamaráta, keď vtom som našiel inú, tématickejšiu. Báseň, ktorú som písal niekedy ešte v roku 2015 a myslel som si, aký je zo mňa básnik. Teraz, keď to čítam, červenám sa od hanby. Toľko slov, frazeologizmov by som tam chcel vymeniť, ale nemôžem. Viem, že je tam veľa nedokonalostí, ale je to niečo, čo som napísal ako 17-ročný a vtedy som s tým bol spokojný. Možnože raz sa odvážim pozmeniť, vypustiť alebo doplniť niektoré časti, ale dnes nie.

Augustová čerešňa

Jar utiekla s májom v rukách,
u Nemcov skončili naši muži v putách.
Rana sa nezahojila, už sa otvára,
my zomierame, nik nám nepomáha.

Prvý a či posledný? Padne i ďalší?
Ten boj o víťazstvo a moc,
keď deň nechce byť krajší,
ten boj o nekončiacu sa noc.

V tú noc, keď slza blčí, nie radosť,
a falošným kanálikom steká po tvári.
To je tá výčitka a urazená hrdosť.
No nie je to najtajnejší sen - tak sa netvári.

V tichom zátiší vlasy z hlavy si trhá,
zamyslený pohľad, už padá, klesá ...
Je ticho, zlosyn drahým časom nemrhá.
Druhá strana je naň hrdá, plesá.

Ó, moja predrahá vlasť. Muži ideme!
Sťa vlna z mora, zaútočme i my!
Nech netečú naše slzy bolesti.
My nie sme sluhami, lež domácimi.

Z neúspechu druhých, so cťou a mocnosťou,
deti a ženy nás vítajú s radosťou.
Toto je náš deň, to nie je zlé, veru nie.
Toto je naše národné povstanie!

(Ilustračná snímka)







TAGS :