Ahojte,
chcel by som Vám povedať, že čas strávení s rodinou je nenahraditeľný. Totiž, ja svojich rodičov a súrodencov do istej miery zanedbávam a zrejme by som nemal poúčať druhých. Teraz práve sedím vo vlaku z Bratislavy do Banskej Bystrice, kde idem na Godzone school. Keď som nastupoval do vagóna a usádzal som sa v kupé, jedna pani stála v chodbičke, usmievala sa a zároveň jej stekali slzy po tvári. Na peróne totiž stála jej dcéra a vnučka.
Možnože táto pani bola len rada, že mohla týždeň stráviť u svojej dcéry a teraz sa vracia domov...

Veľakrát si neuvedomujeme a zabúdame na starších ľudí. Zabúdame, že oni toho vedia v niektorých oblastiach viacej ako my. Sám si nenechávam radiť od druhých, predsa "dnes je iná doba" a keď niečo neviem, čo je naozaj len "málokedy", môžem si o tom predsa dočítať na internete, veď existuje veľa portálov ako modrý koník, poradňa, ....

Starší ľudia sú niekedy veselí, inokedy smutní, nevedia si spomenúť alebo ich niečo trápi. Ich zdravie je však slabšie, telo unavené a nedosahujú od nás pozornosť takú, akú by si zaslúžili.
Čo tak, keby sme im spravili aspoň drobné gesto vďaky a uvoľnili by sme im miesto v MHD, pomohli s taškami, podali ruku alebo len usmiali sa na nich.

Je mi doplaču, keď vidím smutných a opustených dôchodcov, ktorí už nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral. No zaráža ma, keď majú deti, ktoré neprejavujú o nich záujem. Zrejme zabúdame i my, že raz zostarneme. Kto z nás by chcel skončiť opustený?
Starí rodičia sa predsa o nás starali, keď sme boli malí, vždy nám dovolili to, čo rodičia nie, boli sme pre nich iskričky, ktoré im dodávali silu a nádej. Oni nás milujú nadovšetko, i keď o emóciách moc nehovoria, ale všetko robia z lásky.



Začnime si všímať i starších ľudí okolo seba. Nemali by sme zabúdať na to, že ich máme, pretože raz príde deň, kedy nás opustia a čas, ktoý sme premárnili už nebudeme môcť vrátiť späť.