Toto je naše národné povstanie!

Posledné dni môjho stredoškolského života... Postupné lúčenie s mojim obľúbeným miestom pri okne, s neskutočne modernými obrusmi v školskej jedálni, či posledné pohľady na tak vyčerpané tváre našich profesorov.



Nedokážem dopodrobna opísať ten pocit odchodu, predsa len teraz som sem ako vystrašený deviatak vstúpil do auly s očakávaním napísať čo najdokonalejšie prijímacie skúšky. Či som veril, že to dokážem? Hoci som vravieval, že to tu idem len skúsiť, vo svojom vnútri som cítil neskutočnú potrebu dostať sa sem a zapadnúť.

meanwhile behind the school #school #schooltime #gympel #gjh #Trnava #Slovakia #snow #sneh

Príspevok, ktorý zdieľa Daniel Mrva (@daniel_mrva), Jan 21, 2016 o 5:11 PST

To naivné zmýšľanie, keď som sem nastúpil s myšlienkami, že sa nebudem musieť pripravovať na každú hodinu – veľmi rýchlo ma to dobehlo. Teda toto zmýšľanie a som musel zmeniť a musel som sa prispôsobiť spôsobu učenia (teda tak trošičku). Spomienky na túto školu sú v troch slovách: neopakovateľne vždy prekvapujúce – neustále tu bolo niečo, čo dokázalo zaskočiť (napríklad mňa nepripraveného) alebo také „fajnovučké“ parené buchty na obed,... Či to budú spomienky na revolučný pochod do riaditeľne v snahe o zmenu profesora alebo naopak syndróm vyhorenia z učenia, neostáva mi nič iné, ako sa pousmiať nad tým.

Teraz, keď toto píšem nie je ešte isté, či zmaturujem, ale teším sa, že budem môcť ísť ďalej plniť si svoje sny. Najbližších pár rokov ma čaká štúdium architektúry, na čo sa nesmierne teším. Avšak nával stresu z mojej „prvej štátnej skúšky“ je občas nevydržateľný –  pri živote ma drží čokoláda a vytrvalá podpora okolia.

No, hoci nemám ešte oprávnenie obliecť si tento talár, štyri roky na GJH sú v skratke postačujúce. Hádam to teda vyjde o 3 týždne. A ide sa maturovať... 😁 #maturita #graduation🎓 #grammarschool #highschool #graduation #diploma #tableau #ending #trnava #gjh #slovakia #slovakboy #student

Príspevok, ktorý zdieľa Daniel Mrva (@daniel_mrva), Máj 2, 2017 o 11:29 PDT

Už mám za sebou niekoľko pracovných pohovorov v Bratislave, niektoré ma ešte čakajú. Čo mám v pláne? Od júna by som chcel nastúpiť na brigádu do Bratislavy, kde by som sa chcel trochu už aklimatizovať pred štúdiom na vysokej škole. V lete mám na pláne cestu do Anglicka, konkrétne do Manchestru, kam sa už i dosť teším. Síce cestujem prvýkrát lietadlom a dokonca sám – je to niečo, čím môžem rozbehnúť svoj cestovateľský sen a taktiež sen o cestovateľskom blogovaní.

No dobre, asi už stačilo „písaníčka“, radšej sa idem pripravovať na maturitu, myslím, že motivácie, prečo už zmaturovať je až-až. Tak mi drž palec ;)

A je to tu zas, valentínskych reklám čas.

Už zajtra je sviatok svätého Valentína. Niektorí sa na tento deň pripravujú už nejaký ten týždeň dopredu, ďalší vchádzajú na poslednú chvíľu do polovypredaného kvetinárstva a odchádzajú s uvädnutou orchideou, a tí poslední vyplakávajú doma na posteli, v jednej ruke držia premočenú vreckovku a v druhej posledný zvyšok čokolády.

Vraví sa, že tento deň, čiže 14. február, patrí zamilovaným. Z akého dôvodu a aký je môj názor na tento deň by som ti chcel priblížiť v tomto krátkom článku.

Hoci vianočné obdobie je už dávno za nami a taktiež i prvý mesiac v roku sa chýli ku koncu, až teraz píšem prvý blog v tomto roku. V poslednom období toho bolo trochu dosť a zrejme toho dosť ešte len bude. Aspoň niekoľkými slovami by som chcel vyjadriť to, čo by som v aspoň v tomto roku chcel dosiahnuť. Nie, že by to malo byť nejaké ročné predsavzatie, ale chcel by som zhrnúť to, čo plánujem. Asi to bude dosť chaoticky napísané, tak hádam pochopíte, o čo sa snažím.

Konečne sa i mne podarilo priespieť niečím na #instagram . Nemám síce veľa času, ale je príjemné a veľmi super tráviť čas s rodinou, dokonca o rok o ďalšieho člena rodiny viac. #vianoce #christmas #xmas #family #night #christians

Príspevok, ktorý zdieľa Daniel Mrva (@daniel_mrva), Dec 26, 2016 o 3:46 PST

Zrejme zanedbávam prípravu na maturity, vlastne určite, s tým by som mal niečo robiť. Predsa chcem zmaturovať. (Keď už spomínam školu, v januári som tiež absolvoval talentové skúšky na architektúru v Bratislave a aj v Brne. Výsledky ešte neviem, ale bolo to veru zaujímavé.)

V apríli neviem, čo skôr, nie len, že bude v Banskej Bystrici Godzone konferencia (hádam som sa teraz nesekol), tak sa mi i narodí sestraaaaaaaaa. Je to riadne cool, 4 chalani a malá slečinka. Hádam bude mať už od narodenia pochopenie pre mužov. Hoci ešte nie som v pozícii otca, sám neviem vybrať meno pre dievča.


Hoci je leto ešte ďaleko a čaká ma maturita, plánujem už niečo na prázdniny. To asi však nebudem verejne vyhlasovať, aby som sa nemusel cítiť trápne, ak by to nevyšlo, tak ale môžeme sa modliť o to, aby to bolo fajn. Potreboval by som si však zarobiť nejaké peniaze na techniku, školu, cestovanie a ďalšie spontánne blbosti. (Ak by ste mali v ponuke nejakú fajn brigádu, tak by ste mi mohli napísať.)

Taktiež plánujem nejaké veci, ako posunúť tento blog vpred, hľadám nové nápady, témy, veci, ktoré by zaujímali vás a taktiež i mňa. Chcel by som vycestovať niekam (predsa pre ten účel som si aj chcel založiť tento blog, aby som mohol písať články o cestovaní).


Ľudia, ste vážne super. Aj vďaka vám si môžeme plniť sny a robiť niečo, čím môžem šíriť božiu lásku medzi nami, ale o tom by som chcel napísať niekedy inokedy. :)

Dnes som sa bál trochu zlyhania, na francúzštine sme mali hovoriť o hodnotách, ktoré preferujeme, nevedel som, čo povedať, no odvážil som sa ako prvú prioritu spomenúť Boha. Bol ta taký zvláštny pocit, keď sa na mňa všetci pozreli a ktovie, čo si pomysleli (vlastne je mi to i jedno), som rád, že mi ON sám dodal odvahu, aby som ho vyznal, ako sa spieva i v novej piesni od Heartbeatu - Tu ma máš pošli mňa: "... keď Ťa vyznám, vždy sa priznáš!" Stále mi znie v hlave, v srdci, v lakti, v prste, jednoducho všade táto pieseň.

Teraz mi volala kámoška zo spolča (áno, ty, Danka) a spravila skúšku :) ešte raz gratulujem ☺.

Toto bude na dnes asi všetko, ďakujem, že čítate moje blogy, podporujete moju činnosť, ťaháte a motivujete ma pokračovať.

Ak sme tu takí, čo sme slabo vstúpili s Bojom  do tohto roku, pozvime ho stráviť ho s nami: Pane Ježišu, chcel by som Ťa poprosiť o to, aby si kráčal so mnou i v tomto roku, aby som nezabúdal v ťažkých chvíľach na Tvoju nekonečnú lásku, na bozk na čelo, ktorý od teba dostávam každý večer, aby som sa nebál hovoriť o Tvojej moci a aby sme spolu mohli prinášať Tvoje KRÁĽOVSTVO na zem. Amen 


Fotky sú z môjho archívu :)

Kto by chcel predsa počuť skoro ráno negatívne reakcie, karhanie - predsa to ničí dobrú náladu.



Taktiež som si dal už predsavzatie a snažím sa ho i plniť - minimálne raz do týždňa (najlepšie každý deň) pochváliť niečo mojej spolužiačke. Všímam si, že táto pochvala robí deň krajším jej a zároveň i mne, keď vidím jej úsmev. Dakedy som si nevedel predstaviť, aké dôležité je deliť sa o to, čo je paradoxne to najmenej, čo mám ( pre materialistov - je to zadarmo).

Teraz by som ti chcel dať jednu takú maličkú úlohu: Vyskúšaj i ty aspoň raz za deň niekoho spontánne pochváliť a všímaj si potom jeho krásny úsmev, ktorý ti opätuje.



Ako často vychádzajú z našich úst slová vďaky, chvály alebo pochvaly? Raz týždenne? Raz mesačne? Neprevyšuje ich nespokojnosť? S nami, ľuďmi, je to ťažké a veľakrát to, čo robíme i hlúpe.
Prečo to ide tak ťažko? Lebo sa nám nechce pochváliť toho druhého. Prečo by sme mali byť takí sebeckí, že nedovolíme tomu druhému, aby bol šťastný? Možnože si neuvedomujeme, že pri tom rastieme i my a zároveň i ten, komu to patrí. Takto dokážeme zlepšiť deň jemu alebo jej, sebe a dokonca je väčšia pravdepodobnosť, že druhá osoba danú službu s láskou zopakuje (to hádam nie je naším cieľom).

Nechceli by sme namiesto darčekov pod vianočným stromčekom radšej cítiť pokoj, lásku k blížnemu a radosť v srdci? Niekedy stačí aj malá drobnosť, čím nemyslím diamantový prsteň alebo strieborné hodinky, ale zmierenie, úsmev, pochvalu, pohladenie alebo bozk.

Ahojte,
chcel by som Vám povedať, že čas strávení s rodinou je nenahraditeľný. Totiž, ja svojich rodičov a súrodencov do istej miery zanedbávam a zrejme by som nemal poúčať druhých. Teraz práve sedím vo vlaku z Bratislavy do Banskej Bystrice, kde idem na Godzone school. Keď som nastupoval do vagóna a usádzal som sa v kupé, jedna pani stála v chodbičke, usmievala sa a zároveň jej stekali slzy po tvári. Na peróne totiž stála jej dcéra a vnučka.
Možnože táto pani bola len rada, že mohla týždeň stráviť u svojej dcéry a teraz sa vracia domov...



Veľakrát si neuvedomujeme a zabúdame na starších ľudí. Zabúdame, že oni toho vedia v niektorých oblastiach viacej ako my. Sám si nenechávam radiť od druhých, predsa "dnes je iná doba" a keď niečo neviem, čo je naozaj len "málokedy", môžem si o tom predsa dočítať na internete, veď existuje veľa portálov ako modrý koník, poradňa, ....

Starší ľudia sú niekedy veselí, inokedy smutní, nevedia si spomenúť alebo ich niečo trápi. Ich zdravie je však slabšie, telo unavené a nedosahujú od nás pozornosť takú, akú by si zaslúžili.
Čo tak, keby sme im spravili aspoň drobné gesto vďaky a uvoľnili by sme im miesto v MHD, pomohli s taškami, podali ruku alebo len usmiali sa na nich.

Je mi doplaču, keď vidím smutných a opustených dôchodcov, ktorí už nemajú nikoho, kto by sa o nich postaral. No zaráža ma, keď majú deti, ktoré neprejavujú o nich záujem. Zrejme zabúdame i my, že raz zostarneme. Kto z nás by chcel skončiť opustený?
Starí rodičia sa predsa o nás starali, keď sme boli malí, vždy nám dovolili to, čo rodičia nie, boli sme pre nich iskričky, ktoré im dodávali silu a nádej. Oni nás milujú nadovšetko, i keď o emóciách moc nehovoria, ale všetko robia z lásky.



Začnime si všímať i starších ľudí okolo seba. Nemali by sme zabúdať na to, že ich máme, pretože raz príde deň, kedy nás opustia a čas, ktoý sme premárnili už nebudeme môcť vrátiť späť.

Ani som sa nenazdal a advent je už tu. Deti začínajú otvárať okienka na adventom kalendári a najbližšiu nedeľu budeme zapaľovať druhú sviecu na adventnom venci. Má to však v dnešnej dobe ešte nejaký zmysel?


Toto budú moje 18. Vianoce. Je to riadne super. Počkať, ale čo je super? To, že budú Vianoce alebo to, že budú moje osemnáste? ... Vlastne ani jedno. Na Vianoce sa teším preto, lebo sú to sviatky, kedy si pripomíname narodenie Ježiša Krista.  Závažný problém je, že v tejto modernej dobe sa skôr dávajú do popredia ozdoby, sladkosti, darčeky, všade nás prenasledujú reklamy - na tradičné Vianoce sa pomaly, ale isto, už zabúda. Marketingové spoločnosti si prevzali ďalší sviatok a využívajú ho len vo svoj prospech. kto by predsa nechcel mať doma počas sviatkov plný stôl jedla, pod stromčekom minimálne polovicu hračkárstva a vysvietený dom. Ježiš sa narodil v malej maštaľke - v chudobe. Veru žiaden luxus to nebol, no zároveň mal to najvzácnejšie. Mal pri sebe matku, svojho pestúna. Nemal nič a zároveň mal všetko. I pre nás by mohlo byť najvzácnejšie práve to, keď sme spolu s celou rodinou. Nemali by sme tráviť čas len v nákupných centrách, ale spolu s našimi blízkymi.

Vonku na ulici sú ľudia, ktorí sa nemajú kam skryť pred zimou, nespoločenské podmienky ich vyhnali z domovov a teraz nemajú kde hlavu skloniť.  Ani tehotnej Márii nikto nechcel poskytnúť útočište. Ak by sme mali každý deň v srdci Vianoce a prinášali dobro neustále? Mne osobne sa nepáči fráza o Vianociach: "Čas, kedy sú ľudia na seba dobrí."


Keď som bol malý moje Vianoce neboli Vianocami, ak som nepozeral v televízií Luskáčika, neužíval som si prázdniny. Taktiež som sa nevedel zaobísť bez ozdobovania stromčeka, či zdobenia medovníkov. Čím som však starší, uvedomujem, že Vianoce sú o Ježišovi a rodine. Dnes mi chýba modlitba s rodinou pri adventnom venci, pokojná atmosféra a nevyhnutná je pre mňa prítomnosť trojjediného Boha.
Takto verejne by som si chcel dať predsavzatie, no nie len na advent: chcem sa naučiť viac pomáhať, konať dobré skutky a prinášať Boha tam, kde ostatní vidia bolesť.


Preto by som ťa chcel pozvať k tomu, aby si sa aj ty, zvlášť počas adventu, pripravoval na Jeho príchod a prinášal Jeho kráľovstvo ostatným.