Kto by chcel predsa počuť skoro ráno negatívne reakcie, karhanie - predsa to ničí dobrú náladu.



Taktiež som si dal už predsavzatie a snažím sa ho i plniť - minimálne raz do týždňa (najlepšie každý deň) pochváliť niečo mojej spolužiačke. Všímam si, že táto pochvala robí deň krajším jej a zároveň i mne, keď vidím jej úsmev. Dakedy som si nevedel predstaviť, aké dôležité je deliť sa o to, čo je paradoxne to najmenej, čo mám ( pre materialistov - je to zadarmo).

Teraz by som ti chcel dať jednu takú maličkú úlohu: Vyskúšaj i ty aspoň raz za deň niekoho spontánne pochváliť a všímaj si potom jeho krásny úsmev, ktorý ti opätuje.



Ako často vychádzajú z našich úst slová vďaky, chvály alebo pochvaly? Raz týždenne? Raz mesačne? Neprevyšuje ich nespokojnosť? S nami, ľuďmi, je to ťažké a veľakrát to, čo robíme i hlúpe.
Prečo to ide tak ťažko? Lebo sa nám nechce pochváliť toho druhého. Prečo by sme mali byť takí sebeckí, že nedovolíme tomu druhému, aby bol šťastný? Možnože si neuvedomujeme, že pri tom rastieme i my a zároveň i ten, komu to patrí. Takto dokážeme zlepšiť deň jemu alebo jej, sebe a dokonca je väčšia pravdepodobnosť, že druhá osoba danú službu s láskou zopakuje (to hádam nie je naším cieľom).

Nechceli by sme namiesto darčekov pod vianočným stromčekom radšej cítiť pokoj, lásku k blížnemu a radosť v srdci? Niekedy stačí aj malá drobnosť, čím nemyslím diamantový prsteň alebo strieborné hodinky, ale zmierenie, úsmev, pochvalu, pohladenie alebo bozk.